Vesmír nie je o vás. Je to jedna z mála istôt, ktoré v živote máme, a väčšina z nás ju aj tak denne ignoruje. Syndróm hlavnej postavy nie je diagnóza a v nijakom lekárskom manuáli ho nenájdete. V istej miere ho však nosí v sebe takmer každý z nás, autor tohto textu nevynímajúc. Ako ho spoznať, koľko stojí nás aj ľudí okolo a prečo naň najlepšie zaberá stredoveký kňaz, nemecký mrzút a čašník, ktorého ste si doteraz poriadne nevšimli.
Vesmír má takmer štrnásť miliárd rokov a stovky miliárd galaxií. V jednej z nich, kdesi v bočnom ramene, krúži okolo celkom obyčajnej hviezdy malá modrá planéta. Žije na nej vyše osem miliárd ľudí. Jeden z nich je presvedčený, že to celé vzniklo kvôli nemu.
Zvyšných osem miliárd si myslí presne to isté.
Ja si to myslím dokonca profesionálne. Vediem magazín, v ktorom radím dospelým mužom, ako majú žiť. Ako sa obliekať, ako sa správať pri stole, koľko je dosť a čo robiť s rukami na svadbe. Človek bez syndrómu hlavnej postavy by si niečo také nikdy nedovolil.
Čítate teda výpoveď páchateľa. Odborníci majú svoje časopisy.
Celá móda hlavných postáv začala nevinne. V máji 2020 sedel svet zatvorený doma, piekol kváskový chlieb a strihal sa kuchynskými nožnicami. Tiktokerka Ashley Ward si vtedy zapla kameru, v pozadí jej hrala harfa a ona oznámila: „Musíte začať romantizovať svoj život. Musíte sa začať vnímať ako hlavná postava.“ Planéta poslúchla. Za pár mesiacov sme mali osem miliárd hlavných postáv a nikto sa nespýtal, kto bude robiť komparz.
Ten nápad pritom nebol nový. Oscar Wilde ho pred vyše sto rokmi vložil do úst lordovi Goringovi, frajerovi zo svojej komédie Ideálny manžel. Lord vysvetľuje svojmu komorníkovi, že ostatní ľudia sú príšerní a jediná znesiteľná spoločnosť je on sám. A dodá: „Milovať samého seba je začiatok celoživotnej romance, Phipps.“
Komorník Phipps odpovie: „Áno, pane.“ Presne to isté odpovedal aj na predchádzajúcu vetu. Wilde ho do scény nedal preto, aby mal čo povedať. Dal ho tam, aby lord nemusel hovoriť do prázdnej izby.
A o tom je tento článok. O ľuďoch, pre ktorých sú všetci ostatní len Phippsovia. Teda, ak máme byť úprimní, o nás.
Najprv si povieme, čo syndróm hlavnej postavy je. Potom, ako ho spoznáte na sebe, aj keď si práve myslíte, že sa vás netýka. A nakoniec, čo s ním, lebo nadávať bez návodu vie každý pod článkom na Facebooku.
Čo je syndróm hlavnej postavy
Syndróm hlavnej postavy (anglicky main character syndrome) je neformálny pojem pre sklon prežívať vlastný život ako film, v ktorom ste hlavnou postavou, a ľudí okolo seba ako komparz. Nie je to diagnóza. V lekárskych manuáloch ho nenájdete, rovnako ako tam nenájdete „mať svoj deň“ alebo „byť švagor“. Je to spôsob, akým sa človek pozerá na svet. Konkrétne z jedného miesta. Zo stredu.
Najlepšie to vystihuje slovo z počítačových hier. NPC, non-player character, nehrateľná postava. Predavač mečov, strážnik pri bráne, krčmár, ktorý vám povie o drakovi. Nemajú vlastný život. Existujú, kým stojíte pred nimi, a keď odchádzate, hra ich vypne. Ak niektorého zrazíte autom, o pár sekúnd sa objaví nový. Človek so syndrómom hlavnej postavy žije medzi NPC. Pokladníčka v Tescu, kolega z účtovníctva, sused s vŕtačkou, šofér autobusu, ktorý mal počkať. Majú funkciu. Vnútorný svet sa nepredpokladá.
Keď v hre zomrie NPC, hráč nesmúti. Pozrie sa, čo z neho padlo. Ak ste niekedy boli na dedičskom konaní, viete, že niektorí ľudia takto hrajú aj mimo počítača.
Hrať pred ostatnými pritom nie je hriech. Shakespeare napísal, že celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú iba herci. Tá veta má dve časti. Prvá hovorí, že svet je javisko. Druhá, že hráme všetci. Človek so syndrómom hlavnej postavy si zapamätá len tú prvú.
Sociológ Erving Goffman to v päťdesiatych rokoch rozobral do detailov. Každý z nás podľa neho hrá rolu. Čašník pred hosťami, lekár pred pacientom, zať pred svokrou. Goffman si však všimol aj druhú, dôležitejšiu časť divadla. Zákulisie. Miesto, kde si čašník v kuchyni povolí kravatu, zanadáva na hosťa od okna a na chvíľu je len človekom, ktorého bolia nohy.
V zákulisí si človek od roly oddýchne. Sociálne siete ho zbúrali. Keď môže byť kamerou hocijaký telefón a javiskom hocijaké miesto, hrá sa nonstop. Na dovolenke, v posteli, aj na krstinách, kde by hlavnú rolu mal mať niekto, kto ešte nevie rozprávať. A kto hrá bez prestávky dosť dlho, začne si myslieť, že je to jeho predstavenie.
Erving Goffman zomrel v roku 1982, takže sociálne siete nezažil. Patrí to k najlepším rozhodnutiam jeho kariéry.
Hlavná rola áno. Ale vo vlastnom filme
Teraz dôležitá výhrada, aby ste nezačali v panike vyhadzovať zrkadlá. Byť hlavnou postavou vlastného života je v poriadku. Dokonca je to zdravé.
Psychológovia Ryan Goffredi a Kennon Sheldon z University of Missouri to v roku 2024 overili v troch štúdiách. Ľudia, ktorí sa vnímajú ako hlavné postavy svojho života, sú spokojnejší, za svojimi cieľmi si stoja a majú pocit, že život riadia oni, a nie okolnosti. A nie, nešlo len o narcistov. Výskumníci to zohľadnili. Tí, ktorí sa vnímali ako vedľajšie postavy, na tom boli horšie. Byť komparzom vo vlastnom živote neprospieva nikomu.
Internet tomuto zdravému variantu hovorí main character energy. Chodíte si sami na kávu a vychutnáte si to. Robíte rozhodnutia a beriete za ne zodpovednosť. Nečakáte, kým vám niekto dovolí žiť.
Problém začína inde. A teraz jediná veta z celého článku, ktorú si musíte zapamätať. Zvyšok sú vtipy a jeden stredoveký kňaz.
Vo svojom filme hrajte hlavnú rolu. V cudzom ste komparz.
Syndróm hlavnej postavy je, keď si to pomýlite a hlavnú rolu si nárokujete aj v cudzom filme. Na svadbe kamaráta. Na pohrebe suseda. Pri pive s priateľom, ktorému práve odišla žena. Chápavo prikývnete, lebo to poznáte. Aj vám raz jedna odišla. Električka.
Ako spoznať syndróm hlavnej postavy u seba
Syndróm hlavnej postavy sa nehlási. Nikto sa ráno nezobudí s plánom byť dnes egocentrik. Spoznáte ho podľa drobností. Tu je šesť scén zo života a vo všetkých sa deje to isté. Niekto robí zo svojho života film a z ostatných kulisy. Ak sa nájdete vo všetkých šiestich, gratulujem, ste úprimný človek. Ak v žiadnej, prečítajte si ich ešte raz. Pomalšie.
1. Kamera: pocit, že vás všetci sledujú
Kráčate v daždi po Obchodnej a v hlave vám hrá hudba. Niečo smutné, s klavírom. Kamera vás sníma zboku, potom z výšky. Kto vás vidí, musí si myslieť, že máte za sebou ťažký osud. Kto vás vidí, myslí si, že nemáte dáždnik.
Psychológovia tento pocit dávno poznajú u pubertiakov a hovoria mu imaginárne publikum. Štrnásťročný chalan je presvedčený, že celá škola rieši jeho nový pupienok. S vekom to malo prejsť. Potom sme dospelým dali do ruky telefón s kamerou a publikum prestalo byť imaginárne.
Skutočnosť je pritom krutá. Vedci z Cornellovej univerzity v roku 2000 obliekli študentom tričko s tvárou speváka Barryho Manilowa, ktorého ich generácia považovala za vrchol trápnosti, a poslali ich do miestnosti plnej rovesníkov. Nositelia tipovali, že trápne tričko si všimne polovica ľudí. Všimla si ho necelá štvrtina. Svet si nás všíma zhruba o polovicu menej, než si myslíme.
Je to oslobodzujúca správa, ak ste sa práve strápnili na verejnosti. Horšia, ak plánujete vlastný pohreb. Chlebíčkov objednajte polovicu.
2. Scenár: z každého problému príbeh
Prídete o prácu a do hodiny o tom napíšete príspevok. Nepíšete, že vás vyhodili. Píšete, že sa uzatvára jedna kapitola. Hádka s partnerkou je dejový zvrat, pokazená dovolenka druhé dejstvo a neúspech na skúške vývoj postavy.
Ten filmový slovník nie je náhoda. Bolesť, ktorú sledujete ako divák, bolí menej. V malých dávkach je to celkom zdravá obrana. Háčik je v tom, že scenárista nikdy neurobí chybu. Pre neho je všetko zámer. Zabudnuté výročie sa vráti v treťom dejstve. S advokátom.
3. Komparz: ostatní ako kulisy
Čašník, ktorý mešká s kávou, je prekážka. Kolegyňa, ktorá vás na porade nepustila k slovu, je záporáčka. Mama, ktorá volá práve v najlepšej časti zápasu, je chyba v strihu.
Najlepšie to vidno vo chvíli, keď vedľajšia postava prehovorí. Povie, že nemá čas. Že je unavená. Že by tentoraz chcela rozprávať ona. Človek so syndrómom hlavnej postavy vtedy necíti ľútosť ani zvedavosť. Cíti podráždenie, ako keď vám v kine niekto začne telefonovať.
Vrchol prichádza na pohreboch. Fotka z rozlúčky so starým otcom, popis „Navždy v mojom srdci“, štyridsať lajkov. Na fotke ste vy, v tmavom saku a so smutným pohľadom do diaľky. Starý otec je tá truhla v pozadí.
Terry Pratchett, môj obľúbený autor, nechá v jednej knihe starú čarodejnicu Bábi Zlopočasnú vysvetliť mladému kňazovi, kde sa začína hriech. Keď s ľuďmi zaobchádzate ako s vecami. A dodá, že to platí aj o tom, ako zaobchádzate sami so sebou. Celá morálka v dvoch vetách. Všetko ostatné sú už len podrobnosti.*
* Tomáš Akvinský, ku ktorému sa ešte dostaneme, tie podrobnosti spísal na niekoľko tisíc strán. Po latinsky. Nečítajte ich. Prerozprávam vám ich.
4. Polnočná správa: vaše je vždy najdôležitejšie
Je pol dvanástej v noci a vy píšete kolegovi do pracovnej skupiny. Nič nehorí, len vám to práve napadlo a chcete to mať z hlavy. O päť minút sa pozriete, či odpísal. Neodpísal. Je to od neho dosť neprofesionálne. To, že práve uspáva trojmesačné dieťa, je jeho súkromný problém.
Kto sa vidí ako hlavná postava, považuje za naliehavé všetko, čo napadlo jemu. Čas ostatných je obecný pozemok, kam sa chodí bez pýtania. Sem patria aj hlasové správy. Štvorminútová hlasová správa je monológ, pri ktorom autor určil tému, dĺžku aj tempo a poslucháčovi nechal jedinú slobodu. Pustiť si ho dvojnásobnou rýchlosťou.
5. Šťastný koniec: život vám dlží happy end
Vo filme sa bomba zastaví na poslednej sekunde, pomoc príde na poslednú chvíľu a hrdinovi vyjde šanca jedna k miliónu. Pratchett tomu hovoril naratívium, akýsi prvok, z ktorého sú postavené príbehy a vďaka ktorému v nich všetko dobre dopadne.
Náš svet naratívium neobsahuje. Overili to fyzici, chemici a každý, kto čakal, že mu bývalá zavolá na Štedrý večer. Zavolala. Chcela späť mixér.
Človek so syndrómom hlavnej postavy však naďalej verí, že sa veci vyriešia samé, lebo tak to predsa býva vo filmoch. Keď sa nevyriešia, má pocit, že mu niekto pokazil film. Tomu pocitu sa hovorí krivda a patrí k najdrahším emóciám, aké si človek môže dopriať. Platí sa za ňu priateľmi.
6. Dejové brnenie: pocit, že vám sa nemôže nič stať
Hlavná postava vo filme nosí dejové brnenie. Fanúšikovia tomu hovoria plot armor a myslia tým zvláštnu ochranu, vďaka ktorej hrdina prejde cez paľbu bez škrabanca, lebo scenár ho potrebuje až do konca. Strieľa po ňom celý pluk a trafí ho jediná guľka, aj to do ramena, aby mal v ďalšej scéne čo obväzovať.
Človek so syndrómom hlavnej postavy verí, že také brnenie má aj v skutočnom živote. U pubertiakov tomu psychológovia hovoria osobná bájka a znie to zhruba takto: iní ľudia umierajú, ja nie. Pätnásťročný chalan s ňou skáče do neznámej vody. Štyridsaťročný chlap s ňou predbieha do zákruty v služobnom aute.
Najčastejšie ho stretnete za volantom. Ide stotridsiatkou po diaľnici, jednou rukou drží volant a druhou odpisuje na správu. Prečítať alebo napísať správu trvá podľa amerického úradu pre bezpečnosť cestnej premávky zhruba päť sekúnd. Pri stotridsiatke prejde auto za ten čas vyše 180 metrov. Takmer dve futbalové ihriská so zatvorenými očami. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že vodič s mobilom v ruke má zhruba štyrikrát vyššiu šancu, že nabúra.
Hlavná postava sa toho nebojí. Šoféruje predsa nadpriemerne. Švédsky psychológ Ola Svenson sa v štúdii z roku 1981 pýtal amerických študentov, ako dobre jazdia. Až 93 percent sa zaradilo do lepšej polovice vodičov. Matematika s tým má istý problém.
A v jednom má hlavná postava pravdu. Hlavné postavy v polovici filmu neumierajú. A naša má airbag, pás a tonu a pol ocele okolo seba. Keď to napáli do cyklistu, takmer určite to prežije. Cyklista nie. Ani chodec na prechode, ktorý v tom filme nemal ani meno. A na rozdiel od hry sa o pár sekúnd neobjaví nový.
Dejové brnenie totiž existuje. Volá sa airbag a chráni len toho, kto sedí vnútri.
A čo bolo v tej správe také dôležité? Väčšinou palec hore.
Prečo to robíme a koľko nás to stojí
Keby syndróm hlavnej postavy pochádzal z prebytku sebavedomia, bol by to pomerne neškodný problém. Sebavedomí ľudia lezú na nervy, ale aspoň vám nevolajú o polnoci. Psychológovia však upozorňujú, že je to väčšinou naopak. Pod veľkým predstavením býva malý strach. Strach z obyčajnosti. Z toho, že váš život je len život a nikto ho nikdy nebude premietať v kine. Rola hlavnej postavy dáva tomu strachu kostým.
K strachu sa pridáva doba. Od škôlky počúvame, že sme jedineční a máme ísť za svojím snom. Reklamy nám tykajú, aplikácie nás oslovujú menom a algoritmus nám každé ráno poskladá svet presne na mieru. Kto žije vo svete šitom na mieru, ľahko uverí, že stojí v jeho strede. Algoritmus mu to ochotne potvrdí. Je to jeho práca.
Keith Campbell z University of Georgia, ktorý narcizmus skúma desaťročia, pritom tvrdí, že siete z ľudí narcistov nerobia. Narcistov len priťahujú a odmeňujú. Väčšinu z nás robia skôr ostražitými. Vieme, že hocijaká chvíľa môže skončiť na internete, a správame sa podľa toho. Narcisov je teda medzi nami menej, ako sa zdá. Ľudí, ktorí sa kontrolujú v odraze každého výkladu, je oveľa viac.
A teraz účet. Kto je v jednej osobe scenáristom, režisérom, kameramanom aj hlavnou hviezdou, je po čase vyčerpaný. Internet tomu už vymyslel názov, main character fatigue, únava z hlavnej postavy. Pozná ju každý, kto sa vrátil z dovolenky s tristo fotkami a nespomína si ani na jeden západ slnka.
Druhá položka na účte je samota. Ľudí okolo vás časom prestane baviť rola divákov. Najprv prestanú reagovať na vaše príbehy, potom prestanú chodiť na premiéry. Sú slušní, takže nič nepovedia. Len vás jedného dňa prestanú pozývať. Hlavná postava si to všimne neskoro. Väčšinou na vlastných narodeninách, keď je pri stole viac čašníkov ako hostí.
Tretiu položku, tú najdrahšiu, hlavná postava často vôbec neplatí. Zaplatí ju niekto, kto mal tú smolu, že sa ocitol v jej zábere. Napríklad na prechode.
Liek: naučiť sa hrať vedľajšiu rolu
Dobrá správa je, že liek existuje a je starší ako internet, kníhtlač aj zemiaky v Európe. Predpísali ho ľudia, ktorí nikdy nevideli selfie, a napriek tomu presne vedeli, ako vyzerá. Liek má viac zložiek. Vybral som štyri.
Tomáš Akvinský: robte veci, nie dojem
Tomáš Akvinský, stredoveký kňaz a jeden z najväčších mysliteľov Európy, sa pred vyše sedemsto rokmi venoval problému, ktorý by sme dnes nazvali problémom lajkov. On mu hovoril márna sláva. Túžbu po uznaní pritom vôbec nepovažoval za zlú. Chcieť, aby si druhí všimli niečo dobré, čo ste urobili, je normálne. Márnou sa sláva stáva v troch prípadoch. Keď ju chcete za niečo, čo si ju nezaslúži. Keď ju chcete od ľudí, ktorých názor nemá cenu. A keď ju chcete len tak, bez akéhokoľvek zmyslu.
Skúste si podľa toho prejsť svoj posledný príspevok. Fotka raňajok, tridsaťosem lajkov od ľudí, ktorých ste nevideli od maturity, a nijaký zjavný zmysel. Všetky tri podmienky ste splnili na prvý pokus. Akvinský by bol na vás hrdý, keby pýcha nebola hriech.
Z márnej slávy sa podľa neho rodí celá rodina nerestí. Chvastúnstvo. Pokrytectvo. Honba za novotami, ktoré majú ohromiť. Tvrdohlavosť, hádky a neschopnosť ustúpiť. Muž z trinásteho storočia tak bez jediného dňa na internete opísal diskusiu pod ľubovoľným videom o tom, ako sa správne robia halušky.
Opakom márnej slávy je podľa Akvinského veľkodušnosť. Veľkodušný človek robí veci, ktoré si uznanie naozaj zaslúžia, ale na potlesku mu nezáleží. Pravda je preňho dôležitejšia ako dobrý dojem. Je to najlepšia definícia gentlemana, akú poznám, a napísal ju muž, ktorý v živote nemal na krku kravatu.
A pokora? Tá podľa Akvinského neznamená, že sa budete zhadzovať. Znamená, že o sebe budete poznať pravdu. Tú lepšiu aj tú horšiu. Kto sa verejne zhadzuje, nie je pokorný. Len hrá iné divadlo a čaká, kým ho niekto začne presviedčať o opaku.
Akvinského mimochodom spolužiaci volali nemý vôl. Bol mohutný, tichý a v debatách mlčal. Jeho učiteľ im vraj odkázal, že raz ten vôl zarve tak, že ho bude počuť celý svet. Akvinského čítame dodnes. Mená jeho spolužiakov sa nezachovali. Ako to už býva s ľuďmi, ktorí na seminároch hovoria najviac. Dnes by z nich boli motivační kouči.
Schopenhauer: pochopiť nestačí
Arthur Schopenhauer, nemecký filozof a jeden z najväčších mrzútov v dejinách, ponúka druhý nástroj. Sebectvo podľa neho vzniká z ilúzie, že sme od ostatných oddelení a naše potreby sú dôležitejšie ako ich. Nazval to závoj Máje, podľa indickej filozofie. Kto ten závoj nadvihne, uvidí v druhých ľudí, ktorí trpia a snažia sa presne ako on. Z toho sa rodí súcit. A súcit je podľa Schopenhauera základ všetkej morálky.
Krásna myšlienka. Problém je, že ju napísal Schopenhauer. Ako mladý docent v Berlíne si naplánoval prednášky na rovnakú hodinu ako slávny Hegel, ktorého považoval za šarlatána. Prišlo päť študentov.*
* Päť ľudí na prednáške z filozofie je mimochodom slušná účasť. Na väčšinu dnešných podcastov o filozofii nepríde ani toľko. Rozdiel je v tom, či sa z piatich poslucháčov tešíte, alebo sa urážate, že ich nie je päťsto. O tom je celý tento článok.
O rok neskôr vyhodil zo svojej predsiene susedu, krajčírku Caroline Marquetovú, ktorá sa tam s priateľkami príliš nahlas rozprávala. Žena pri tom spadla, či už nešťastne, alebo šikovne, a zažalovala ho. Súd mu nakoniec prikázal platiť jej doživotnú rentu. Keď v roku 1842 zomrela, zapísal si podľa životopiscov do účtovnej knihy po latinsky: Obit anus, abit onus. Starena zomrela, bremeno odpadlo. Filozof súcitu.
Nespomínam to len preto, aby som sa mohol vysmiať mŕtvemu Nemcovi, hoci ako reenactor musím povedať, že aj to má svoje čaro. Schopenhauer je dôkaz, že syndróm hlavnej postavy nevylieči inteligencia ani vzdelanie. Môžete napísať jednu z najkrajších teórií súcitu v dejinách a stále vyhodiť ženu z predsiene. Pochopiť je prvý krok. Ďalšie kroky sa robia každý deň. Napríklad pri dverách, keď ich niekomu podržíte, namiesto toho, aby ste ho nimi vyhodili.
Sonder: každý je hlavnou postavou svojho filmu
Tretí nástroj má meno, ktoré si niekto jednoducho vymyslel, lebo v slovníku chýbalo. Americký spisovateľ ho nazval sonder. Znamená náhle uvedomenie, že každý okoloidúci žije život rovnako zložitý ako vy.
Vyskúšajte to na čašníkovi, ktorý vám nesie espresso. Má mamu, hypotéku a nevyžiadaný názor na Slovan. V šuplíku má rozpísaný román, ktorý je podľa všetkého lepší ako všetko, čo ste tento rok napísali vy, vrátane hlasových správ. Ráno vstával o piatej, ušiel mu autobus a celý deň ho drží nad vodou predstava, že večer bude doma s ľuďmi, ktorých má rád. Je hlavnou postavou svojho filmu. A v tom filme vystupujete aj vy. Ako chlap pri okne, ktorý luská prstami.
Hosťujúca hviezda: v cudzom filme hrajte malú rolu dobre
Posledný nástroj si požičiam z televízie. Seriály poznajú rolu hosťujúcej hviezdy. Slávny herec príde na jednu epizódu, zahrá svoju časť, zažiari a odíde. Nikdy sa nepokúša prevziať celý seriál. Gentleman by túto rolu mal ovládať najlepšie zo všetkých.
Americký prezident Theodore Roosevelt ju nezvládal. Jeho dcéra o ňom vraj povedala, že na každej svadbe chce byť nevestou, na každých krstinách bábätkom a na každom pohrebe nebožtíkom. Gentleman je na svadbe hosť, ktorého prípitok skončí skôr, než vychladne polievka. Na krstinách drží bábätko len vtedy, keď mu ho podajú. A na pohrebe chce byť nanajvýš tým, kto si všimne, že vdova nemá kde sedieť, a prinesie jej stoličku.
Osem cvičení pre bývalé hlavné postavy
Teória je pekná, ale syndróm hlavnej postavy sa lieči podobne ako zlé držanie tela. Každý deň a najmä vtedy, keď sa vám nechce.
- Aspoň jednu vec týždenne zažite bez dôkazu. Večeru alebo západ slnka nad Dunajom. Ak sa to nikde neobjaví, neznamená to, že sa to nestalo. Znamená to, že sa to stalo vám.
- V rozhovore si počítajte otázky. Ak ste za večer povedali viac príbehov o sebe, než ste položili otázok, viete, na čom budete nabudúce pracovať.
- Keď vám niekto rozpráva o svojom trápení, nehľadajte v pamäti podobné. Váš príbeh si môže vypočuť inokedy. Dnes je na rade ten jeho.
- Pred správou odoslanou po ôsmej večer sa spýtajte, či niečo horí. Ak nehorí, počká to do rána. Ak horí, volajte hasičov, nie kolegu.
- Za volantom dajte telefón do kufra alebo aspoň do režimu Nerušiť. Správa, ktorá podľa vás nepočká do najbližšej pumpy, nie je dôležitá. Je len vaša.
- Pomáhajte potichu. Kto za kamaráta zaplatí účet a nikde to nespomenie, urobil dobrý skutok. Kto to spomenie, urobil investíciu.
- Hranice si držte bez divadla. Pokora neznamená, že vás každý prevalcuje. Gentleman vie povedať nie, len k tomu nepotrebuje publikum ani dramatickú hudbu.
- Raz za čas choďte do hôr, ideálne tam, kde nie je signál. Les je najlacnejšia terapia proti syndrómu hlavnej postavy. Stromy si vás nevšímajú, potok kvôli vám nespomalí a medveď v Nízkych Tatrách vo vás uvidí presne to, čím ste. Desiatu.
A ak zistíte, že vás hlavná rola vyčerpáva a ľudia okolo vás sa pomaly vytrácajú, nehanbite sa zájsť za odborníkom. Psychológ je jediný človek, pred ktorým môžete celú hodinu hovoriť len o sebe a nikto vám to nebude vyčítať. Platíte mu práve za to.
Nemusíte byť v každej scéne
Vráťme sa na začiatok, k tým stovkám miliárd galaxií. Vesmír nie je o vás a nikdy nebol. Znie to kruto, ale je to najlepšia správa, akú vám tento článok môže dať. Kto nie je stredom vesmíru, nemusí ho celý deň zabávať.
Neznamená to žiť v tieni. Vo svojom živote hrajte hlavnú rolu a hrajte ju dobre. Rozhodujte sa a berte za to zodpovednosť. Z rannej kávy si pokojne urobte úvodnú scénu. Len nezabúdajte, že vonku beží ďalších osem miliárd filmov a vo väčšine z nich vôbec nevystupujete. A tam, kde áno, ste komparz. Buďte dobrý komparz. Ten, ktorý podrží dvere, pustí sadnúť staršiu pani a nepozerá sa do kamery. Ani do mobilu, keď šoféruje.
Anglický spisovateľ G. K. Chesterton napísal, že anjeli môžu lietať, pretože sa dokážu brať na ľahkú váhu. Kto sa berie na ľahkú váhu, nepotrebuje publikum. Je to najlepšia diéta pre ego, akú poznám.
Ešte jedna vec, nech som férový. Francúzsky šľachtic La Rochefoucauld v sedemnástom storočí napísal, že o sebe radšej hovoríme zle, než by sme o sebe nehovorili vôbec. Práve som napísal vyše tritisíc slov o tom, aký som egocentrik.
Ak sa vám páčili, zdieľajte ich. Ak nie, zdieľajte ich tiež, nejde o vás.
Zdroje
• MEL Magazine: You Have to Stop with the Main Character Meme
• Oscar Wilde: An Ideal Husband, 3. dejstvo
• Erving Goffman: The Presentation of Self in Everyday Life, česky Všichni hrajeme divadlo
• Ryan Goffredi, Kennon M. Sheldon: štúdia v Journal of Research in Personality (PDF) a zhrnutie v PsyPost
• Gilovich, Medvec, Savitsky (Journal of Personality and Social Psychology, 2000): pokus s tričkom Barryho Manilowa
• University of Georgia: Psychology professor explains ‚main character syndrome‘
• Tomáš Akvinský: Summa Theologiae II-II, otázka 132
• Raïssa Maritain: Saint Thomas Aquinas (anekdota o nemom volovi)
• Wikipedia: Arthur Schopenhauer
• Wikipedia: The Dictionary of Obscure Sorrows
• Wikipedia: Alice Roosevelt Longworth
• American Chesterton Society: Angels can fly
